Smolník

Zostavil: Marián Jančura, 2008.

História baníctva

O pôvodnom slovanskom osídlení údolia Smolníckeho potoka svedčia miestne názvy, neskôr iba ponemčené novými osadníkmi (Hnilec - Gelnica, Smolník, Golca a pod.). Územie Hnilca a jeho bočných prítokov bolo predmetom záujmu prospektorov z radov prvých kolonizačných prúdov v ére pred vpádom Tatárov, hľadajúcich hlavne drahé kovy a iné nerasty. Prvú zmienku o konkrétnom osídlení v blízkosti Smolníckeho potoka obsahuje výsadná listina Ladislava IV. z roku 1287, ktorá popisuje ohraničenie gelnického chotára. Hranica vedie popri domoch a stavbách, v ktorých sú hutnícke zariadenia.
 
Predpokladá sa, že Smolník ako osadu v mieste bohatého ložiska medených rúd založili Gelničania. Osada rýchlo nadobudla charakter mestečka, podriadeného spočiatku gelnickému richtárovi. Jej vývoj ovplyvnili ťažiari z radov šľachty, ktorí sa mocenskými zásahmi snažili dosiahnuť vplyv na dobývanie miestnych bohatých ložísk rúd. Príkladom bol násilný postup pôvodom talianskeho šľachtica Viliama Drugeta, spojenca kráľa Karola Róberta, ktorý sa dostal do sporu s gelnickou mestskou radou.

V roku 1327 získava Smolník mestské výsady, udelené kráľom Karolom Róbertom. Ním vyhotovená listina akceptuje služby hostí (nemeckých kolonistov) zo Smolníka – Semelnechu a želá si, aby ešte usilovnejšie pokračovali vo svojej práci. Kráľ udeľuje Smolníčanom slobody a výsadné ustanovenia, aké užívajú hostia v Banskej Štiavnici. Už v roku 1325 vznikli 10 nových mincových a banských komôr, z nich na Slovensku dve: v Kremnici a Smolníku. To svedčí o snahe kráľa uprednostniť banské mestá ťažiace aj zlato pri reorganizácii mincovej správy v Uhorsku (zavedení zlatej meny). Pod správu Smolníckej komory boli začlenené stolice Spiš, Abov, Šariš, Zemplín, Uh, Boršod a Heveš. Na čele mincovej komory stál gróf (comes camerae), ktorý ju spočiatku dostával od kráľa na jeden rok za stanovený poplatok, neskoršie túto funkciu zastávali richtári banských miest, alebo kráľom menovaní úradníci. Funkciu grófa Smolníckej komory zastávali napríklad magister Galluš-Kakaš, syn Rikolfa v roku 1328, neskôr už uvádzaný Viliam Drugeth (1329), magister Frithko (Frychko – 130, 1338), smolnícky richtár Dellingus v roku 1342, magister Marinus (1343-1344), smolnícky richtár Mikuláš Stengel (1344, 1345), magister Lipoldus (1346) a Mikuláš zvaný Charthk (1347). Okolo roku 1367 kráľ premiestnil sídlo mincovnej komory do Košíc, ku koncu vlády Ľudovíta Veľkého (1342-1382) a za panovania Žigmunda Luxemburského (1387-1437) sa komora vrátila do Smolníka a razili sa tu strieborné mince s označené písmenom „S“.

V roku 1332 udeľuje anjouovský panovník Karol Róbert mestu Smolník aj rozsiahle územie v rozsahu dvoch starých uhorských míľ na všetky strany od mestského sídla, (1 míľa  zodpovedala 8 km a 350 m).  Nový chotár vymedzila kráľom určená komisia Spišskej kapituly pod vedením Farkaša de Vigmana. Nové územie tak siahalo až po potok Pivering na východe (pri Nižnom Medzeve) a susedilo s jasovským prepošstvom. Na západe siahala hranica až po vrchol Volovca, na juh ku povodiu Hájskeho potoka a na severozápad k chotáru Vondrišla, teda k územiu zemepánov z Markušoviec. Hranica sa tiahla ďalej k Švedláru, Mníšku nad Hnilcom a späť k Piveringu. Donácia bola potvrdená súborom listín v roku 1338, vydaných kráľom Karolom I. Smolník tak nadobudol rozsiahle územie s viacerými ložiskami nerastov a rozsiahlymi lesmi. Nadobudol tiež vyššiu súdnu právomoc(v roku 1339).

Donácia bola veľkým zásahom do pôvodného gelnického teritória, ale napodiv, nikdy neviedla k majetkovým sporom medzi týmito mestami a smolnícki a gelnickí mešťania v budúcnosti v mnohých prípadoch postupovali v spoločnom záujme. Územie však obmedzilo pozemkové nároky iných mocných susedov – Bebekovcov, Jasovského konventu a drobných zemanov, vlastniacich pôvodne Švedlár a Mníšek nad Hnilcom. Podnietilo to viaceré územné spory, napríklad o nálezisko zlata pri Tichom Potoku v roku 1344. V priebehu 14.storočia podnikli Bebekovci, ale aj jasovský prepošt, viaceré násilné akcie voči smolníckemu teritóriu.
 
V 14.storočí sa Smolník rozvinul na jedno z najvýznamnejší uhorských banských miest. V bohatých baniach, založených na impregnačnom ložisku kyzov (pyritu, chalkopyritu, markazitu) bolo možné dlhú dobu dobývať v rozsiahlych povrchových východoch temer 200 m širokej rudonosnej zóny. Dobýval sa chalkopyrit ako bohatá medená ruda, z pyritu bolo možné získavať aj zlato. Svedkom tohoto obdobia i neskoršieho podzemného dobývania sú rozsiahle odvaly, dnes kvalifikované ako antropogénne ložisko medených rúd s veľmi nízkym (nebilančným) obsahom medi v množstve 2,5 milóna ton. Medené minerály (sírany)  rozpustené v banských vodách umožňovali získavať elementárnu meď chemickou reakciou: podvojnou zámenou medi železom priamo z roztoku. Z vody sa vyrábala aj skalica ako žiadana obchodný artikel. Prvý konkrétny záznam o produkcii tunajšej medi pochádza z listiny kráľa Žigmunda z roku 1399, riešiacej spory Smolníka s jasovským kláštorom. V mestskej knihe Smolníka sú vedené presné záznamy o ťažbe medi od roku 1410. Na banskom podnikaní sa okrem domácich mešťanov podieľali aj ťažiari z Gelnice, Švedlára, Tichého Potoka (Štilbachu), Telkibane a Rudabane. Rovnako smolnícki mešťania sa podieľali na dobývaní v týchto mestách. Okrem dobývania sa ruda v Smolníku spracovávala hutníckym spôsobom (svedčí o tom mimo iného mandát kráľa Žigmunda jasovskému prepoštovi Stanislavovi z roku 1437, v ktorom sa spomína výroba smolníckej medi pomocou redukcie dreveným uhlím).

Ďalšie výsady udeľuje mestu Smolník kráľ Žigmund v roku 1424, keď nariaďuje komorskému grófovi, zodpovednému za vyberanie kráľovskej dane, aby na základe starých výsad nevyberal od Smolníčanov, ani od im poddaných dedín kráľovskú daň.

V druhej polovici 15.storočia tunajšie baníctvo postihuje kríza. Kráľ Ladislav V. v snahe podnietiť dobývanie rúd povoľuje v roku 1456 Smolníčanom otvárať nové náleziská a obnovovať opustené bane a primerane spracovať vydobytú rudu, pričom ich na 5 rokov oslobodzuje od platenia akýchkoľvek poplatkov.

V polovici 15.storočia, pod vplyvom vojnových udalostí a pobytu vojsk Jána Jiskru a jeho kapitánov na Spiši, sa stáva Smolník zemepánskym mestečkom spišského hradného panstva. Nestráca však svoj mestský charakter, aj keď sa tu, niekedy protirečivo, prekrývajú správy zemepánska, mestská a komorská. Zápoľskovci obnovili v Smolníku banskú komoru a funkciu komorského grófa, vyberajúceho urburu. V roku 1475 získava Smolník prostredníctvom svojho zemepána Imricha Zápoľského výsadnú listinu, ktorá chráni smolníckych kupcov, idúcich za obchodom, pred súdnou právomocou všetkých sudcov v krajine a podriaďuje ich jedine súdu smolníckeho richtára a prísažných. Po nástupe Thurzovcov ako vlastníkov Spišského panstva sa príslušníci tohoto rodu, ktorí už predtým vlastnili v Smolníku bane, pričinili o postavenie novej scedzovacej huty, (jej existencia je doložená v roku 1528). Thurzovci zaviedli v Smolníku vlastnú správu, ktorá vyberala banskú urburu. Člen rodu Alexius Thurzo, najvyšší kráľovský pokladník,  a krajinský sudca, obnovil v Smolníku razenie mincí prostredníctvom smolníckeho komorského grófa Sebastiana Sauera. Razili sa denáre  a poldenáre (takzvané oboly). Ukončenie tejto éry smolníckej mincovne je nejasné, končí pravdepodobne smrťou Alexia Thurza v roku 1543.

V roku 1592 prenajali Thurzovci smolnícke bane a všetky výrobné zariadenia Gregorovi Tribellovi za poplatok 600 zlatých ročne, vrátane všetkých výsad a privilégií.

Na začiatku 17.storočia z konkurenčného zápasu o ovládnutie miestnych baní vyšiel víťazne gelnický mešťan Job Roll, ktorý si 14.marca 1614 prenajal všetky bane, huty a hámre za ročný nájom 1 060 zlatých. Po ňom boli prenájomcami baní od roku 1627 Job Roll spolu s Antonom Kramerom, od roku 1632 Daniel Kramer a Krištof Fuchs, v roku 1635 Daniel Kramer… V roku 1637 Thurzovci vymreli a vlastníkmi spišského panstva sa stal Csákyovci. V roku 1638 prenajal Štefan Csáky Smolník krakovskému mešťanovi, pôvodne občanovi Florencie Júliusovi Attavantimu. Krátko po ňom sa osud smolníckeho baníctva spája s menom nového nájomcu Mikuláša Wiesenberga (v rokoch 1639 – 1642), sekretára poľského kráľa, ktorý však iba narobil dlhy, potom s bratrancami Jánom Andrejom a Silvesterom Joanelliovciami (1650-1681). Tí sa podnikania v mediarskom smolníckom podniku vzdali začiatkom roku 1681. Smolník napriek všeobecnému úpadku medeného baníctva na Spiši však stále produkuje meď so ziskom vďaka bohatým zásobám medených rúd. Celé toto obdobie hodnotia znalci ako úpadkové, poznačené koristníckym prístupom nájomcov k ložisku a nepokojnými politickými pomrmi, poznačenými stavovskými povstaniami. 30.novembra 1684 ho obsadzuje Imrich Tökoli, v roku 1685 cisársky kapitán František Bertoldy. Vojnové uadosti viedli temer k zániku baníctva, za čias Joanelliho tu pracovalo 560 mužov, kým ku koncu storočia ich bolo sotva 50.

V roku 1691 prešli smolnícke bane do rúk banského eráru a spravovala ich priamo banská komora. Osud baníctva, hutníctva a lesníctva teda určoval štát. Smolník sa stáva centrom banskej administratívy a banského súdnictva. V roku 1698 tu zriadili  Hlavný inšpektorský úrad a Hlavný banský súd, ktorému podliehali banské súdy v banských mestách východného Slovenska. Po skončení posledného stavovského povstania v roku 1711 nastali pokojnejšie spoločenské pomery, ktoré mali priaznivý vplyv aj na spišské medené, a teda aj smolnícke baníctvo najmä v druhej polovici 18.storočia po založení združenia Hornouhorské banské ťažiarstvo v roku 1748. V Smolníku sa znovu investuje do banských zariadení. V roku 1768 vybudovali umelú zásobáreň vody pre potreby baní – Uhornianske jazero. Vzrástol počet obyvateľov mesta aj vplyvom prílivu Slovákov a Poliakov

Od začiatku 18.storočia pôsobila v Smolníku mincovňa až do svojho zániku v roku 1817. Za vlády Márie Terézie (1740-1780) umiestnili v Smolníku jednu z erárnych mincovní. Prvé medené mince so značkou „S“ sa objavujú v roku 1761. Najväčší rozkvet dosiahla v posledných rokoch 18. a začiatkom 19.storočia, keď v budove bývalého komorského dvora (neskôr tabakovej továrne) pracovalo až 14 raziacich strojov a razenie mincí zamestnávalo asi 500 ľudí., ktorí vyprodukovali mesačne až pol milióna mincí. Razili sa 3-grajciare, 6-grajciare, 15-grajciare, 30-grajciare, alebo ich zlomky (pol grajciare, štvrť grajciare), potom menšie mince poltúry, grešle, šilingy, groše, 3-groše, soldá a 2-soldá. Zánik mincovne priamo súvisel aj s celkovým úpadkom miestneho medeného baníctva na začiatku 19.storočia, keď sa vyčerpali bilančné zásoby medených rúd. K zániku miestneho baníctva prispela katastrofálna povodeň v roku 1813, ktorá pretrhla hrádzu Uhornianskeho jazera a zatopila baňu. Dobývanie rúd sa temer úplne zastavilo a nezamestnanosť viedla k masovému vysťahovalectvu miestnych občanov do Srbska, Kremnice, Rumunska a neskôr do Ameriky.
    
V Smolníku zanikli všetky úrady a inštitúcie a v roku 1859 vznikol banský kapitanát, ktorý sa ešte v tom istom roku presťahoval do Košíc, potom do Spišskej Novej Vsi. Smolník stratil pozíciu banského a administratívneho centra. V rokoch 1870 – 1918  zanikajúcu ťažbu medených rúd nahradilo dobývanie pyritu ako suroviny na výrobu kyseliny sírovej, modrej a zelenej skalice.. Ako náhradný spôsob obživy štát zriadil v roku 1872 závod na výrobu cigár. V roku 1890 predala erárna správa tunajšie bane Hornouhorskej banskej a hutnej spoločnosti, ktorá v Smolníku ťažila pyrit a v bani Mária-Snežná aj vtedy veľmi žiadaný siderit. V roku 1924 prešiel podnik naturalizáciou a zmenil svoj názov na Pyrit – sirokýzové, železo a medenorudné bane úč.spol. v Smolníku. Počas druhej svetovej vojny  firma prešla do záujmovej sféry Rimamuránskej spoločnosti.                                            

V roku 1880 po schválení zákona o lokálnych železniciach, v Gelnici vzniklo konzorcium na stavbu železnice Margecany - Smolník. Napokon nebolo možné dostavať ani trať do Smolníka, ale len do Smolníckej Huty. Vozový park tvorili štyri lokomotívy z Hagansovej lokomotívky v Erfurte, 6 osobných a 69 nákladných vozov. 27 decembra roku 1884 sa začala osobná doprava a o štyri dni aj nákladná doprava. V Mníšku bola stanica v dome p.č. 231. Trať viedla cez most popri Smolníckom potoku smerom na Smolník. Pôvodné drevené mosty nahradili dnešné železné mosty. V roku 1931 bola úzkokoľajka poštátnená. Po výstavbe železničnej trate Margecany - Červená Skala sa z pôvodných 25,458 km obmedzila len na úsek Mníšek - Smolnícka Huta v dĺžke 9,08 km. Rastúca nerentabilnosť a rozvoj autodopravy spôsobili jej zánik. 27. mája 1961 sa zastavila osobná preprava a 30. apríla 1965 zišiel zo smolníckej doliny posledný nákladný vlak.

Po 2.svetovej vojne pôsobil v Smolníku závod Železorudných baní, n.p. Spišská Nová Ves. Zameriaval sa dobývanie hodne stratovej medenej rudy, v istom čase aj pyritu a na získavanie medi z banskej vody cementačnou technológiou. Ani nákladný geologický prieskum možných hlbkových a smerných pokračovaní rudonosnej zóny neviedli k rozšíreniu zásob a predĺženiu kvalitatívne vyhovujúcich zásob. O definitívnom zatvorení ložiska sa rozhodlo ešte pre vyhlásením útlmu rudného baníctva. Likvidácia bane a úpravne rúd začala začiatkom roku 1990. Banícka história Smolníka sa rokom 1992 uzavrela,  závod v Smolník sa v ďalšom období (do roku 1998) orientoval na výrobnú činnosť strojárskeho a drevárskeho charakteru.

Ložiská nerastov

Smolník sa vyznačuje výskytom odlišného typu ložiska nerastných surovín oproti ostatným na Spiši. Ide o niekoľko desiatok metrov hrubú polohu stratiformných impregnačných pyritov s význačným zastúpením chalkopyritu. Rudonosné teleso bolo prístupné na povrchu vo veľmi širokom pásme, čo vyvolalo rozsiahle povrchové dobývanie. Z neho a z odpadového materiálu z hlbinnej ťažby vzniklo na povrchu antropogénne sekundárne ložisko – väčšie množstvo odvalov tvorených pyritizovanou bridlicou.

Pamiatky

- Centrum vyhlásené za pamiatkovú zónu, súbor meštianských domov a iných objektov
- Budova Kammerhofu, sídla komorských grófov, neskôr Vrchného inšpekčného úradu a továrne na tabakové výrobky.
- Kostol sv.Kataríny s počiatkami v roku 1332, prestavaný po požiari v roku 1800. V interiéri oltárny obraz sv.Kataríny, patrónky baníkov od H.Fugera
- Trojičný stĺp na námestí
- Baroková kaplnka Jána Nepomuckého
- Radnica

Zdroje

Bartalský Ján a kol.: Smolník mesto medenorudných baní, Geocomplex, a.s., Bratislava 1993
Varsík, B., 1965: Slovanské osídlenie východného Slovenska, Spiša, údolia rieky Hnilec a vznik mesta Gelnica. Nové obzory 7, Košice 1965, s.148-149
Juck, Ľ., 1977: Vývoj Smolníka vo svetle stredovekých výsadných a sporových listín. In: Zborník História a súčasnosť v Smolníku, s.1-17
Kropilák a kol.:Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 3.časť, 1978
Sabo, R., 1993: Mesto Smolník, vzájomné vzťahy medzi využívaním ložiska, osídlením a kultúrou. In: J.Bartalský edit. Smolník, mesto medenorudných baní. Vyd.Mineralia Slovaca, Geocomplex Bratislava, str. 261-310.
Vozár, J., 1977: Smolnícke baníctvo v 16. až 18.storočí. In: Zborník História a súčasnosť v Smolníku, s.19-43
Žifčák, F., 1993: Mincovníctvo v Smolníku. In. J.Bartalský edit. Smolník, mesto medenorudných baní. Vyd.Mineralia Slovaca, Geocomplex Bratislava, str. 249-258.

Fotogaléria: