Rudňany a Poráč

Zostavil: Marián Jančura, 2009.

História baníctva

Ložiská v priestore medzi obcami Poráč a Rudňany museli byť známe baníkom dávno pred prvými písomnými zmienkami. Mohutný, na povrch vychádzajúci žilný kolos Droždiak žily, ale aj Hrubej žily a žily Zlatník, poskytoval pravekým baníkom mohutné gosany (zvetrané časti rudných žíl), kde bolo možné dobývať hlavne limonit, ale aj meď a ortutnaté minerály. Najstaršie údaje pochádzajú z roku 1255 zo zachovalej listiny, ktorou kráľ Bela IV. daroval zaťovi spišského župana grófovi (komesovi) Kuncovi zem menom Miloj. V listine sa ako súčasť donácie popisuje aj územie, neskôr nazvané Kuffurbach, teda Medený potok. Miloveckí zemepáni stoja na začiatku historicky doložiteľného dobývania tunajších rúd. Názov Kuffurbach sa prvý raz uvádza vo viacerých listinách z roku 1332, údaj o odvádzaní banskej dane z miestnych baní – urbury pochádza z roku 1341. Obec bola panovníckym mýtnym miestom na obchodnej ceste z povodia Hnilca do centra Spiša, a to až do obdobia, keď podnikaví susedia z Markušoviec – Máriašiovci v roku 1345 dosiahli u panovníka presun mýtnice do Goldbachu v Markušovskej doline. Na rozvoj baníctva v 14. a 15.storočí  mala vplyv najmä obec Poráč (nazývaná vtedy Červený Vrch), známa už z roku 1277. Po zániku Milovca rozšírila svoj chotár aj na územie obce Rudňany, ktorá sa potom celé tri storočia vyvíjala na poráčskom území.

Na miestne baníctvo mali vplyv šľachtické rody z Milovca, Spišského Hrhova, z Markušoviec a šarišskí Aprodovci… Medzi rudnianskymi (resp. poráčskymi) ťažiarmi sa vyskytujú aj mená kopijníckych rodín Kurtovcov, Vitališovcov a pod. Koncom 14. a začiatkom 15. storočia dochádza v tejto oblasti k pustošeniu obcí a osád v dôsledku rozporov medzi zemepánmi. Rudňany sa v r. 1393 spomínajú ako dedina v listine Jána, jasovského prepošta. V roku 1462 Štefan Zápoľský vykúpil od bývalých Jiskrových veliteľov banícke mesto Nálepkovo. V roku 1485 sú Rudňany uvádzané medzi majetkami , o ktoré sa delia Apródovci zo Šarišských Sokoloviec. V tomto čase spišská meď ovládala trhy v severnej Európe, vozila sa cez Krakov, Toruň až do Gdaňska.  
    
V 17. a 18.storočí podniká v Poráči a v Rudňanoch viacero ťažiarstiev. Ako najstaršie sa uvádza ťažiarstvo bane Krížová (záznamy z rokov 1731, 1735 a 1740). Okrem neho tu pôsobilo množstvo ďalších ťažiarstiev, ktorých členmi boli Máriašiovci, ale aj bohatí mešťania z Novej Vsi, Levoče, Vondrišla a Švedlára. Stará banská mapa z roku 1758 svedčí o rozvinutej otvárke ložísk. V roku 1755 sa v Rudňanoch uvádzajú bane Krížová, Ondrejská (Andreas) a Smrekovec, neskôr Svätý Duch, ktoré sa pripojili k združeniu Hornouhorské banské ťažiarstvo. V roku 1795 sa začalo raziť významné odvodňovacie a dopravné dielo dedičná štôlňa Rochus. V roku 1867 zaevidoval Banský kapitanát v Spišskej Novej Vsi Poráčsko-rudniansko-smrekoveckú banskú spoločnosť. Významný podiel na tunajšom baníctve mal erár (štát). Medzi majiteľmi početných drobnejších ťažiarstiev sa uvádzajú občania Levoče, Spišskej Novej Vsi, Spišských Vlách, Rožňavy, ba aj Viedne, Ľvova a Szigetu, významný je opäť podiel Máriašiovcov. Medzi ťažiarstva okrem spomínaných patria Poráčsko-rudnianska banská spoločnosť Svätý Duch, Poráčsko-zákutská Trojica, Drozdovo pole, Banská spoločnosť banského poľa spolku dedičnej štôlne Pätoraká, ďalej Michal, Rochus, Terézia, Jozef, Ján Nepomucký, Genovefa a ďalšie.
    
V druhej polovici 19.storočia aj v poráčsko-rudnianskom teritóriu začína prevládať veľkokapitalistický spôsob banského podnikania. V roku 1895 kúpila všetky bane spoločnosť Vítkovické a hutné ťažiarstvo. Banské podnikanie sa sústredilo do jediného, dobre riadeného podniku, pričom nový majiteľ investoval do modernizácie baní. Dobývanie sa sústredilo na železné rudy a ortuť. Tento vývoj pokračoval aj v 20.storočí, keď spoločnosť investovala do vybudovania úpravne a pražiarne rúd v miestnej časti Zabíjanec. Súčasťou technológie boli kondenzačné veže na získavanie ortuti. Baníctvo v rokoch 1921-22 a neskôr postihla hospodárska kríza. Počas 2.svetovej vojny sa rudnianskeho banského závodu, premenovaného na Ruda-banské a hutnícke závody, kapitálovo i organizačne zmocnil nemecký koncern Hermann Göring Werke. Po roku 1945 sa závod stal súčasťou národného podniku Železorudné bane Spišská Nová Ves, v rokoch 1956-1958 mal dočasne štatút samostatného podniku Železorudné bane, n.p. Rudňany. Veľký rozvoj nastal v 60.rokoch, keď štát investoval do výstavby nového bansko-úpravarenského komplexu v katastri obce Markušovce a nebývalo sa zvýšilo množstvo dobývaných rúd. Po roku 1992 boli tunajšie bane zatvorené a zlikvidovane v rámci útlmu rudného baníctva. Výnimkou je baňa na Poráči, v ktorej dodnes ťaží baryt akciová spoločnosť Rudohorská investičná prostredníctvom firmy Sabar, s.r.o. Markušovce.

Ložiská nerastov

Baníctvo bolo založené na dobývaní veľkých žíl komplexných rúd (sideritu, chalkopyritu, tetraedritu, rumelky) a barytu. Zo žíl je významná možno najväčšia rudná žila na Slovensku Droždiak, významné boli aj žily Hrubá, Zlatník, Severná, Zapálenica. Baryt tvoril blízkopovrchové časti žíl a dodnes si zachoval rentabilitu dobývania.

Technické pamiatky

- portál štôlne Rochus
- areál bane Mier so zachovanou šachtou (národná technická pamiatka), pripravovaný podzemný banský skanzen c úrovni Rochus obzoru
- renovovaný portál štôlne Krížová
- ruiny starých banských budov a zariadení v závalovom pásme

Zdroje

Grecula, P. a kol.: Ložiská nerastných surovín Slovenského rudohoria. Geokomplex Bratislava, 1995.
Kropilák a kol.:Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 3.časť, 1978.
Ing. Kornel Malatinský (2003).

Fotogaléria: