Jaklovce

Zostavil: Marián Jančura, 2008.

História baníctva

Územie, na ktorom Jaklovce vznikli, daroval uhorský kráľ Ladislav IV. (po matke nazývaný Kumánsky) ako donáciu gelnickému mešťanovi Hekulovi (resp. Jekulovi) pred 3. septembrom roku 1282. Hekula panovník však povýšil do šľachtického stavu. Hekul sa tak stal nielen zakladateľom Jakloviec, ale aj zemianskeho rodu Jekelfalussyovcov. V darovacej listine sa toto územie spomína ako neosídlený les a kráľ ho vyňal z rozsiahleho chotára kráľovského mesta Gelnica. (Listina je v plnom znení uverejnená v diele I. Borsa: Regesta regnum stirpis Arpadianae 11/2-3, s. 295, č. 3162.) Zakladateľ Hekul mal veľké zásluhy aj na rozvoji baníctva. Jaklovce sa prvýkrát v listinách spomínajú v roku 1292. V roku 1297 sa v listinách spomína aj kamenný kostol. V najstarších časoch boli Jaklovce vybudované po oboch stranách potoka Kochenseifen (v preklade Uhliarsky potok) v časti dnes zvanej Hlinek. Toto slovo bolo pôvodne miestnym pomenovaním potoka Rjeka, pravobrežného prítoku Hnilca.    

Jaklovce sú v listinách pomenované ako Hekul, villa Jekul (1344), Jakul, Jaklín, Jaklótz, Jeklsdorf, villa (Dorf) Jekliny, Jeklen, Jaklowcze (1773), Jekkelfalua, Jakkulfalua, Jekelfalva, Jakulfalva. V 14. storočí v obci vybudovali dve drevené zemianske kúrie, v ktorých Jekelfalussyovci bývali. V roku 1313 Hekulov potomok Jakub predal časť lesa patriaceho k obci Mikulášovi Legreimu. V roku 1331 tento majetok patril rádu kartuziánov.

Nevyjasnené majetkovoprávne vzťahy medzi Jekelfalussyovcami a Gelnicou viedli k častým sporom. V roku 1344 je obec známa pod menom villa Jekul z procesu u samotného kráľa Ľudovíta I. z rodu Anjouovcov na podnet Mateja a Dominika Jekulových proti gelnickým a smolníckym mešťanom, ktorí im zapálili mlyny. Žalobcovia v roku 1352 proces vyhrali. Pokoj však nenastal. V roku 1372 syn Jakuba Dominik de Jekulfalva podal kráľovi žalobu na obyvateľov Gelnice, lebo mu zbúrali dom. Aj teraz ich kráľ napomínal a nabádal k zmieru. Kráľ Ľudovít I. Veľký v snahe urovnať spory medzi kráľovským mestom a Jekelfalussyovcami, ale aj v snahe ujasniť vzťahy okolitých osád k mestu, potvrdzuje v roku1374 Gelnici privilégiá. (Listina je v plnom znení uverejnená v diele G. Fejera: Codex diplomaticus Hungiae ecclesiasticus ac civilis, str. 564.) Uhorský panovník v nej udeľuje baníckemu mestu Gelnica zvláštne privilégiá vo vzťahu k osadám, ktoré jej podliehajú. V spomínanej listine sa uvádza 7 osád (Žakarovce, Veľký Folkmar, Prakovce, Helcmanovce, Mníšek, Švedlár a Slovinky ) patriacich pod jurisdikciu Gelnice. Jaklovce, Margecany a Kojšov sa v tejto listine nespomínajú. Listina je zjavným dôkazom suverénneho postavenia Jakloviec ako majetku rodu Jekelfalussy. Až do roku 1460, keď uhorský kráľ Matej Korvín daroval Spišský hrad a jemu prislúchajúce majetky do súkromného vlastníctva Imrichovi Zápoľskému. Prečo sa Imrich Zápoľský vlastníkom majetkov aj v Jaklovciach a Margecian nevieme pre nedostatok listinných prameňov. V roku 1553 dostal Jaklovce do vlastníctva Alexander Thurzo. Po vymretí Thurzovcov v roku 1636 jaklovský majetok získali Csákyovci. Jaklovská vetva Jekulových potomkov bola v 18. storočí veľmi chudobná. Adam Jekelfalussy už v roku 1700 v Jaklovciach vlastnil len zemiansku kúriu (dnes budova komunitného centra, bývalý notársky úrad. Schudobnení Jekelfalussyovci si na živobytie zarábali zväčša ako úradníci u spišského župana.

Poslední feudálni vlastníci Csákyopvci vyvíjali v obci bohatú stavebnú činnosť. Na svojom panstve začali hospodársky podnikať. V roku 1726 vybudovali liehovar Flogória (Pálenčáreň). Ešte v prvej polovici 20. storočia sa tu pálil lieh (špiritus) zo zemiakov dopestovaných na veľkostatku. V blízkosti liehovaru zriadili hospodársky dvor. Scelili polia na veľkostatkársky - majerový spôsob hospodárenia. K veľkostatku patril mlyn. V Huštáku okrem hospodárskych stavísk vybudovali jednopodlažný kaštieľ. Posledným prejavom stavebnej aktivity Csákyovcov bola na začiatku 20. storočia rozsiahla výstavba nového, v centrálnej časti dvojpodlažného kaštieľa pri štátnej ceste nad Hlinkom. Poniže kaštieľa vybudovali žrebčín a technickú vymoženosť - tzv. Kumšt - vodovod, ktorý privádzal do kaštieľa a žrebčína pitnú vodu. Areál oboch kaštieľov obklopoval park. Po prvej svetovej vojne gróf Csáky vymenil svoje tunajšie majetky s mestom Košice za vinohrady v Sedmohradsku a presťahoval sa do Maďarska. A tak po r. 1918 je mesto Košice výlučným vlastníkom hospodárskeho majetku, lesov, polí, liehovaru, mlyna i oboch kaštieľov s kompletným pôvodným zariadením.

Medzi technické vymoženosti okrem spomínaného Kumštu nesporne patril mlyn s vodnou turbínou na výrobu elektrickej energie. Tá sa rozvádzala do kaštieľov, do kostola a do niektorých budov v Huštáku. Vodná turbína slúžila svojmu účelu až do čias elektrifikácie obce v roku 1942. Ďalšou technickou zaujímavosťou bola píla s gátrom na parný pohon, pričom energiu získavala spaľovaním odpadu z dreva - pilín, ktoré sama produkovala, kôry a odrezkov.

V roku 1957 v súvislosti s výstavbou Ružínskej priehrady musela byť preložená železničná trať v Jaklovciach.

Pamiatky

- Pôvodný kostol sv. Antona prvý raz spomínaný v listinách v r. 1297, prestavaný v gotickom slohu s lomenou klenbou. Po neskorších prestavbách je dnes sakristiou chrámu. Dnešná svätyňa bola postavená neskôr, tiež v gotickom slohu s lomenou klenbou, oddelená gotickým víťazným oblúkom od chrámovej lode, zrenovovaný v roku 1872, v rokoch 1973 - 1975 opravovaný pod dohľadom Pamiatkového ústavu Prešov.
- V interiéri kostola Sv. Antona vzácna kultúrna pamiatka - gotická socha Madona z Jakloviec, rezbárske dielo Majstra Bielej Madony z Toporca,  neznámeho majstra tvoriaceho na Spiši približne v rokoch 1425 - 1465. Madona z Jakloviec je ozdobou kostola sv. Antona v našej obci už celých 550 rokov.
- Baroková  kaplnka sv. Jána Nepomuckého, vybudovaná  rodinou Jekelfalussyovcov v roku 1772.

Zdroje

Grecula, P. a kol.: Ložiská nerastných surovín Slovenského rudohoria. Geokomplex Bratislava, 1995.
Kropilák a kol.: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 1978.