Henclová – Štilbach (Tichá voda)

Zostavil: Marián Jančura, 2009.

História baníctva

Osada Tichá Voda sa spomína už v roku 1280. Existuje hypotéza, že pôvodné obyvateľstvo Tichej Vody bolo keltské (kotínske), neskôr asimilované slovanským. Svedčia o tom vraj chotárne názvy, ako Baniská, Keltyš, Zlatý stôl… Existujú indície veľmi starého miestneho baníctva medených rúd s obsahom striebra a dobývania zlata. Podľa darovacej listiny z roku 1338 bolo územie Tichej Vody a jej okolie vyhlásené za slobodné banské mesto. V okolitých horách patriacich k mestu sa ťažila hlavne meď.

V roku 1344 vykonal kráľovský taverník magister Jakub v sprievode pisára Tomáša a spišského kanoníka Filipa pochôdzku rozsiahleho chotára mestečka Smolník, donácie kráľa Karola Róberta. Na hraniciach smolníckeho územia ležala osada Stilbach (Tichý Potok), „o ktorej sa síce vedelo, ale nikomu ju výslovne nedarovali“. Kráľovská komisia ju preto pririekla Smolníku, hoci Stilbach mal už v tom čase mestské výsady.

Tunajšia meď bola veľmi kvalitná a pod obchodným názvom "Stillbacher" ju vyvážali do Švédska, Flandier (dnešného Belgicka) a Anglicka cez Poľsko (Gdaňsk). V rokoch 1489 - 1527 boli v v Stilbachu huty na spracovanie medenej rudy. Huty boli pravdepodobne v miestnej časti Huta, ako dokladá jej názov. O význame a autonomnosti miestného baníctva svedčí skutočnosť, že v roku 1435 bol v Štilbachu zriadený úrad banského majstra.

Pre osud mestečka sa stal tragickým rok 1556, keď soldateska výbojného šľachtica Františka Bebeka, pána Krásnej Hôrky, spojenca Jána Zápoľského, prepadla Tichý Potok, vyrabovala ho a zrovnala so zemou. Prepad spôsobil odchod ľudí, ktorí sa zachránili, do okolitých dedín a miest (najmä do Švedlára, Mníška nad Hnilcom a do Smolníka) a dočasný zánik mestečka. Pozostatky obetí sa našli pri stavbe kostola v rokoch 1888 - 1891. Časť Huta (Henclová) bola obývaná aj počas 17. storočia.

Nové osídľovanie územia Štilbachu sa začína v polovici 18. storočia. Po skončení povstaní a cholerových epidémií bolo územie osídľované predkami súčasných obyvateľov dediny, zväčša prisťahovalcami zo Zamaguria (z dedín Lendak, Nižné Lapše[1], Vyšné Lapše [2], Fridman[3]). V roku 1828 už mal Štilbach 47 domov a 353 obyvateľov a Henclová (Huta) mala 26 domov a 252 obyvateľov. Staré medené baníctvo však už nebolo obnovené.

Koncom 19. storočia začali ľudia masovo odchádzať za prácou do Ameriky. Časť z nich sa vrátila a zarobené peniaze umožnili stavať prvé murované domy a v roku 1888 nový kostol.

V roku 1912 bola postavená úzkokoľajná železnica na sťahovanie dreva na parnú pílu do Vondišla (v súčasnosti Nálepkovo). Po vzniku prvej Česko-slovenskej republiky počas rokov 1937 – 1939 obnovila ťažbu medenej rudy firma Montánia, no pre nerentabilnosť baníctvo postupne zaniklo.

V roku 1925 boli dediny Štilbach - Tichá Voda a Henclová spojené do jednej obce, ktorá dostala názov Henclová. Po vyhlásení Slovenskej republiky (14. marca 1939) sa Henclová stala pohraničnou dedinou (hranica s Maďarskom prechádzala hrebeňom Volovských vrchov). V dedine sídlila finančná stráž. Obec bola oslobodená 24. januára 1945.

V roku 1960 bola Henclová elektrifikovaná ako posledná obec v Československu. V roku 1962 sa začalo s výstavbou cesty do Nálepkova a prvý autobus prišiel do dediny v roku 1963. V súčasnosti sú pôvodné domy prestavované na chalupy a obec sa orientuje na turistický ruch.

Ložiská nerastov
    
Miestne baníctvo sa zakladalo na dobývaní najzápadnejších žilných ložísk starovodsko-švedlárskeho žilného systému, najmä žíl Breziny, Cigánka, Dávid, Janko, Pater Noster, Leonidas a žily Chajzárka, prebiehajúcej od Tichovodskej doliny cez kopec Chajzárka do doliny Bieleho potoka.

Zdroje

Grecula, P. a kol.: Ložiská nerastných surovín Slovenského rudohoria. Geokomplex Bratislava, 1995.
Kropilák a kol.: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 2.časť, 1978.