Gelnica

Zostavil: Marián Jančura, 2008.

História baníctva

Označenie Gelnice ako najstaršieho banského mesta v regióne sa zaužívalo na základe písomných pamiatok, ktoré sú staršieho dáta, ako u ostatných spišských miest. Samotný názov Gelnica-Gnilec-Hnilec, odvodený od mena rieky, má evidentne slovanský pôvod a zachoval sa (vo forme Göllnitz) aj po ponemčení miestnych názvov po nemeckej kolonizácii. Gelnicu povýšil na mesto kráľ Bela IV. (1235-1270) už v roku 1264, čiže v polovici 13.storočia musela byť už hospodársky rozvinutou obcou. Takéto postavenie mohla nadobudnúť len vďaka už vtedy významnému baníctvu, o čom svedčí aj názov Gylnychbanya už z roku 1246 (v prvej písomnej zmienke o meste). Po vpáde Tatárov sa stala Gelnica jedným z najdôležitejších centier nemeckej kolonizácie, pričom prisťahovalci pochádzali (na rozdiel od iných častí Spiša) z Bavorska, Durínska a z Porýnia, neboli to teda Sasi. V roku 1276 reštituoval pôvodné mestské práva uhorský kráľ Ladislav IV. Ním vydaná privilegiálna listina popisuje mestečko ako vysoko rozvinuté, s vlastnou samosprávou a súdom. O bohatstve mesta svedčí aj výstavba vlastného hradu v  druhej polovici 13.storočia a založenie dominikánskeho kláštora (v roku 1288).
    
Starobylosť tohoto sídla a rýchly vývoj v 13.storočí boli založené na dobývaní bohatých miestnych ložísk medených rúd s obsahom striebra, doplnkovo sa ťažili aj zlato, železná ruda a ortuť. Baníctvo sa zakladalo na využití žilných ložísk Gelnickej žily, Hrubej Slovineckej žily, Krížovej žily a ďalších drobnejších žíl v okolí mesta. Vrcholné obdobie rozvoja baníctva medených rúd prežíva mesto v 13. a 14..storočí, keď v baniach pracuje až 300-400 baníkov. Mesto je napriek konkurencii Smolníka považované za najvýznamnejšie stredisko baníctva horného Uhorska a miestne banské právo je kodifikované ako všeobecne záväzná právna úprava, platná pre všetky bane na Spiši. Mestské práva rozšírili a potvrdili Gelnici panovníci Karol I. v roku 1317, Ľudovít I. v roku 1359 a cisár Žigmund v roku 1435. Na základe týchto privilégií sa stala Gelnica slobodným kráľovským banským mestom. Gelnický richtár vystupoval v 13. a v 14.storočí ako comes terrestris, čiže zemský gróf, a to aj pre obce, závislé od Gelnice (Švedlár, Smolník, Mníšek nad Hnilcom, Žakarovce, Veľký Folkmár, Prakovce, Helcmanovce, Slovinky, Krompachy, Vondrišel, Štós, Jaklovce, Margecany, Kojšov). Z obrovského pôvodného gelnického chotára sa neskôr tieto obce vyčlenili a osamostatnili, najmä mestečko Smolník, ktoré pravdepodobne založili gelnickí mešťania.
   
Od 15. do 17.storočia význam tunajšieho baníctva postupne klesá. V rozpätí rokov 1465-1838 Gelnica už prislúcha pod Spišský hrad, teda pod župnú správu. V rokoch 1653 – 1681 Čákiovci prenajali mesto do užívania Andrejovi Joanellimu. Z feudálnej závislosti sa mesto vykúpilo v roku 1838 a v roku 1844 nadobudlo späť štatút kráľovského banského mesta.
    
V 18.storočí nastáva krátkodobé oživenie baníctva medených rúd, dobývala sa aj ortuť. V roku 1726 sa obnovil zväz 7 banských miest v Hnileckej doline (Gelnica, Smolník, Štós, Švedlár, Mníšek, Medzev a Vondrišel). V Gelnici sídlil banský komisariát.
Gelnické baníctvo však už v porovnaní so slávnou minulosťou len paberkuje, keď žilné ložiská sú už značne vyčerpané, s vydobytými najbohatšími časťami. V druhej polovici 19.storočia sa v meste rozvíja remeselná výroba na báze miestneho železa (výroba reťazí a klincov). V roku 1870 vyrábalo klince 360 miestnych majstrov, 90 tovarišov a 95 učňov. V rokoch 1865-75 predstavovala gelnická výroba 90 miliónov klincov ročne. Železiarsku výrobu koncentruje vo svojich rukách podnikateľská rodina Wálkovcov, ktorej príslušníci boli spolu s O. Hennelom a L. Anthónym priekopníkmi továrenskej výroby v Gelnici.

Ďalší vývoj však negatívne poznačila medzivojnová kríza v 30.rokoch 20. storočia. Baníctvo v 20. storočí presunulo svoje ťažisko do susedných Sloviniek, funguje iba banský závod v Máriahute (po I. svetovej vojne v rukách Rakúskej banskej a hutnej spoločnosti, ktorá si zmenila názov na Banskú a hutnú spoločnosť). Závod v Máriahute po druhej svetovej vojne zoštátnili a prešiel pod správu Železorudných baní, n.p. Spišská Nová Ves. Dnes zostali Gelnici len spomienky na slávnu minulosť slobodného kráľovského banského mesta a množstvo starobylých technických a architektonických pamiatok.

Ložiská nerastov

Významné žilné ložiská sideritovo-chalkopyritového zloženia s vyšším obsahom Cu zložky. Najvýznamnejšie žily: Gelnická, Krížová, Nová, Nadložná Gelnická, Robert a Gregor.

Prezentácia muzeálnych expozícii

Banícke múzeum v Gelnici

Pamiatky

- Kostol postavený v polovici 14.storočia, prestavaný začiatkom 15.storočia, upravovaný v roku 1769 a v 2.polovici 19.storočia. Veža kostola dostala dnešnú podobu v rokoch 1867 -1869. V interiéri bronzová krstiteľnica z konca 14.storočia a monštrancia od J.Szilassyho z roku 1764, kamenné pastofórium vežovitého tvaru s figurálnou ozdobou z 1.polovice 15.storočia.
- Baroková radnica z polovice 18.storočia, prestavaná z pôvodne renesančného objektu
- Viaceré klasicistické a renesančné meštianske domy s manzardovou strechou
- Banícke múzeum
- Gelnický hrad postavili na ochranu baní, vznikajúceho mesta a obchodnej cesty. V 15.storočí patril Jiskrovcom, potom sa ho zmocnili bratríci. Potom hrad daroval kráľ Matej rodine Zápoľských. Neskôr kráľ Ferdinand schátralý hrad daroval Alexovi Thurzovi, ktorý ho opravil a prestaval.  V roku 1638 prešiel hrad do majetku Csákyovcov.  V 17.storočí hrad vyhorel a postupne chátral. Dnes je v ruinách.

Zdroje

Kropilák a kol.: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 3.časť, 1978