Dolný Hnilčík a Bindt

Zostavil: Marián Jančura, 2008.

História baníctva

Dolný Hnilčík (obec Hnilčík, od 17.storočia Jerohuta) bola poddanou dedinou šľachtického rodu Máriássy z Markušoviec a spolu s Bindtom patrili do pôvodného chotára tejto obce. Miestni obyvatelia sa venovali predovšetkým baníctvu. V dolnom Hnilčíku boli drobné bane na juh od novoveských Roztok a bane na juh od Hnilčíku smerom ku Hnilcu, z nich najmä bane v kopci Holičky, Brandstadt a Ferdinandtka (tá neskôr patrila ku Hnilcu). Koncom 16. a začiatkom 17.storočia zriadil novoveský mešťan Cyril Jaroschek pri sútoku Železného potoka a Roztockého potoka medenú hutu, pôvodne určenú na spracovanie starých hromád vysokopecnej trosky po zabudnutom hutníctve neznámych predkov. Huta neskôr spracovávala aj dobývané medené rudy, v 19.storočí bola prebudovaná na mlyn.

Najdôležitejšie však boli bane v oblasti, v starších prameňoch nazývaných Veľký a Malý Bindt. Rudné žily rudného poľa Bindt boli dostupné buď z údolia Bindtského potoka, alebo z Markušovskej doliny–Sonntagsgrundu pod Závadkou. Z historických prameňoch existujú početné záznamy o ďalších významných baníckych osadách v tomto priestore Goldbach a Stránka, ktoré zanikli a o lokalizácii ktorých máme len matné predstavy. Goldbach je označovaný za centrum baníctva rodiny Máriássy z Markušoviec a bol sídlo mýtneho úradu na významnej ceste, po ktorej bola prevážaná meď zo Smolníka a Gelnice do Levoča a odtiaľ na poľské trhy. Stránka pravdepodobne ležala v Sonntagsgrunde v miestach založenia dedičnej štôlne Fridrich a píše sa o nej ako o sídle rudu spracujúcich zariadení: stúp a hámrov.  Dnešný Bindt (Malý Bindt) bol v tých časoch malou osadou pri početných a pomerne výnosných baniach na medené rudy, otváraných v severnom svahu kopca Trepačka resp. Harb. Najznámejšia bola baňa Karol, neskôr baňa novovešťana Martina Grünblatta.

Rozkvet tunajšieho baníctva podmienil záujem o železné rudy v druhej polovici 19.storočia, najmä však investičný zámer člena rakúskeho vládnuceho rodu arcikniežaťa (princa) Albrechta Habsburského, ktorý mal podiely v hutníckych fabrikách v Ostravsku, no pociťoval nedostatok železných rúd. V Bindte investoval do na svoju dobu moderného banského závodu s baňou na siderit, s úpravňou a pražiacimi pecami. Závod spájala s Markušovcami banská železnica, umožňujúca dopravu praženej železnej rudy do ostravských hút. Železnicu na začiatku 20.storočia elektrifikovali. Závod bol vybavený na tú dobu špičkovou technikou a modernými technologickými zariadeniami. Banská a hutná spoločnosť do ktorej sa transformoval pôvodný majiteľ tunajších baní, dobývala a spracovávala tunajšie žilné ložiská až do obdobia svetovej hospodárskej krízy v 30.rokoch 20.storočia. K rozhodnutiu zatvoriť bane však okrem odbytových problémov prispelo aj vyčerpanie zásob suroviny.

Ložiská nerastov
 
Žilné ložiská rudného poľa Bindt zložené zo sideritu a sulfidickej mineralizácie (chalkopyritu a tetraedritu). Najvýznamnejšie žily: Pingová, Gabriela, Hrubá bindtianska, Nová, Juraj, Viktor, tzv malobidtské žily: Leonidas, Apollonia, Ruprecht, Mária-Katarína.

Technické pamiatky

• Zajacov mlyn v Jerohute, pôvodne pravdepodobne súčasť Jaroschekovej huty
• Zbytky úpravníckych areálov a pražiacich pecí dvoch banských společnosti v Bindte
• Súbor štôlní v Bindte so zachovanými portálmi
• Banícka klopačka v Bindte
• Budova banskej spoločnosti v Bindte

Zdroje

• Chalupecký, I.: Spišská Nová Ves a okolie. Východoslov. vydavateľstvo Košice, 1971
• Jančura, M.: Hnilčík, sprievodca miestopisom a ľudskými osudmi. Vyd. Obec Hnilčík, 2006
• Kropilák a kol.: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 3. časť, 1978
• Munnich, A.: Igló város története. Spišská Nová Ves, 1896